To čo mna a Vás se…, vlastne hnevá

  Stalo sa to, čo je v slovenskej politike viac menej už kultúrou politických strán. Volič, ktorý plný nádejí a očakávaní prišiel k volebnej urne a odovzdal svoj hlas dostal facku. Dostal facku od politikov a politických strán, ktorým dôveroval.
Tieto voľby ukázali jednú podstatnú vec. Ľudia dostali chuť vstať a zbaviť sa jarma, ktoré ich ťažilo a zašlapávalo hlbšie do bahna. Po dlhom čase sa pri urnách ukázalo viac ako polovica oprávnených voličov. Čo to však znamená? Znamená to, že už toho majú občania dosť. Majú dosť sociálneho štátu, ktorý vysáva z poctivých a pracujúcich občanov peniaze. Už sa ludia nedokážu len prizerať ako somostane zarábajúci človek, poctivo platiaci dane, ľudovo povedané: „ryhá krv“, aby okrem hladnej rodiny nakŕmil nenásytný štátny rozpočet. Rozpočet, ktorý mi vráti iba minimum, zopár drobných. Rozpočet, ktorý dáva plnými priehrštiami peniaze ľuďom, ktorí hodnoty nevytvárajú, ľudom ožobrávajúcich poctivých pracovytých občanov. Ďalej sa financujú investície, ktoré minimálne prispievajú k zamestnanosti. Dôvod je jednoduchý, zamestnávajú pomerne málo ľudí na svoje kapacity. Veľkú časť prace už zautomatizovali a robotizovali. Neplatíme im teda produkciu pracovných miest, ale financujeme ich podnikanie. 

Toto však nie je všetko. Človek by si povedal, že zaplatil polovicu z toho co svojimi rukami ci rozumom získal a tak má právo na slušný život. Tu dostáva ďalšiu facku, facku v podobe zmanipulovaných tendrov a verejných aukcií, kde nemá šancu sa zapojiť lebo si nemal možnosť si nakradnúť dostatočný majetok, aby mohol ručiť svojim majetkom za dokonČenie stavby. Ktorý normálny stavebník bude stavať za svoje váš dom a čakať, že mu do desať rokov zaplatíte jeho náklady a prácu?! To nikdo normálny neurobí. Je to neekonomické a nelogické, ale je to podmienka verejnej zákazky.

Ak sa teda obráti na miestny úrad, alebo súd docká sa zaobchádzania tak nevhodného, že by si želal byť imigrantom vo vyspelom európskom štáte. Ignorácia, obmedzovanie práv občana sú na dennom poriadku. Veľmi špecifickým je v tomto garnitúra Smeru-SD v Košiciach, ku ktorej sa budem vyjadrovať v inom článku.

Keď človek zistiľ, že je v podstane nepodstaný člen demokratického reťazca, prichádzajú voľby. Čas kedy sa politici boja občana. Pravdu povediac ešte len začnú. Do volieb, ktoré sa konali 05.03.2016 sa politici občana nemali dôvod báť. Účasť bola nízka výsledky volieb boli viac menej isté. Kauzy sa zamietli pod koberec, vytiahli sa filtívne čísla na zlepšenie obrazu situácie občanov. Lož a klam zastreli skutočný obraz o aktuálnej politickej a sociálnej situácii občanov. Avšak tohtoročné voľby vydesili politikov. Ukázali im, že prieskumy konané v „srdci“ Slovenska, teda Bratislave, neodrážajú nálady väčšiny obyvateľov. Dokázali poukázať na fakt, že občan má moc zmeniť hlboko zakorenené príšery, ktoré si menia len stoličky a názvy strán. Nespokojnosť občanov Slovenska prerástla do takých rozmerov, že aj strany s temnejšou minulosťou sa dostali do parlamentu a majú svoju silu.
Všetky tieto skutočnosti poukázali na to, že je nutné vyhraniť sa voči takýmto praktikám a tak sa sľúbili krásne klamstvá. „Dajte nám hlas a my sa budeme dištancovať od tých čo Vám ublížili“, krásne povedané a v skratke jednoducho: “ Nebudeme vládnuť so Smerom.“. Slová, ktoré motivovali voličov aby dali hlas politickým stranám. Tieto politické strany však zrazu po voľbách vydržali stotožnené s predvolebným stanovisko skoro až tyždeň. Po týždni sa toho veľa stihlo zmeniť. Strana Most-Híd, ktorej vadili názory strany SNS z dôb, keď na čele strany stál Ján Slota, v prípade vlády so Smerom už nevadia. Človek s charakterom pružnejším než plastelína, ktorý sľúbil, že strana Sieť so Smerom nebude rokovať, už si nie je týmto tvrdením taký istý.

A tak občan a volič dostal ďalšiu facku od politikov. Strana Most-Híd by si mala zadovážiť slovník slovenského jazyka aby neuvádzala svojich voličov do omylu, používaním slóv ako charakter, ktorým významu nerozumie. Strana Sieť ma pomenovanie trefné lebo dier v charaktere tolko ako je dier v sieti. A tak sa ukázalo, kdo si stojí za svojím slovom a váži si voliča a kdo nie. Niet divu, že sa obávajú predčasných volieb. Tie im hlasy uberú, niekdo sa nemusí už ani do padlamentu dostať. Hlasi čo ubudli niekde sa objaviť musia a nikdo nezaručí ne neposilnia nesprávnych.

Otázkou však ostáva, či budeme ďalej voliť tých čo nás ignoujú a zneuživajú, alebo dáme šancu novej politiky na Slovensku. Ja nechcem byť handrou politikov.